Lykožrút: Skaza alebo spása lesa?

Autor: Rastislav Jakuš | 7.10.2008 o 23:00 | Karma článku: 8,96 | Prečítané:  3131x

Dostal sa mi do rúk preklad zaujímavého článku o lykožrútovi. Myslím, že stojí za to aby si ho prečítali aj ostatní. Autor tohto článku, profesor Dr. Wolfgang Sanders, skúma správanie a ekológiu hmyzu na Inštitúte pre lesnú zoológiu Univerzity v Göttingene a už 10 rokov sa špecializuje na lykožrúta. Na základe poznatkov z výskumnej práce v skúmanej oblasti v okolí Quitschenbergu v pohorí Harz, ktorú zriadil za podpory dolnosaskej Krajinskej lesnej správy, dospel k nanajvýš diferencovaným poznatkom o úlohe tohto obávaného lesného hmyzu.  

Wolfgang Sanders: Lykožrút: Skaza alebo spása lesa?


Zo všetkých druhov lesného hmyzu vyvoláva najväčšiu pozornosť lykožrút Ips typographus, hoci nikde ho nevidia radi. Jeho právo na existenciu je spornou otázkou aj v Národnom parku Harz. Ekologické funkcie sa mu priznávajú len v tlačených odborných článkoch. V praxi však platí výlučne antropocentrická klasifikácia: je to škodca, ktorému všade hrozí strata životného priestoru.

Všadeprítomný lykožrút sa často pokúša prelomiť „zákaz výkonu povolania", ktorý proti nemu vyhlasujú lesné správy. Niekedy je pritom úspešný. V smrekových lesoch zrejme z času na čas vzniká potreba konať: sú tu smreky s oslabenou odolnosťou, smreky v stresových podmienkach alebo také, ktoré rastú príliš rýchlo. Takéto stromy sú pre lykožrúta zdrojom potravy a miestom reprodukcie.
Intenzívny boj proti lykožrútovi slúži ochrane lesa. Čo však musíme chrániť pred lykožrútom v národných parkoch? Oslabené smreky, virtuálnu ťažbu, susedné hospodárske lesy alebo lesné kulisy vytvorené v súlade s požiadavkami našej civilizácie?

Prechod od hospodárskeho lesa k lesu prirodzenému neprebieha v okrajových zónach a tiež v mnohých častiach jadrovej zóny procesom prirodzenej samoorganizácie, ale lesníckym plánovaním, hoci hospodárske lesy, ktoré sa nevyužívajú, môžu rýchlo prejsť k prirodzenej dynamike. Prechod sa realizuje prostredníctvom nákladných metód pestovania lesa, ktoré boli vyvinuté vo veľmi zjednodušených podmienkach lesov prevažne riadených zvonka. Lykožrút, pracujúci zadarmo, charakterizovaný ako nevypočítateľný a agresívny, je vylúčený, hoci by v týchto zónach našiel ideálne podmienky pre demonštráciu svojich schopností odbúrania starého a vytvorenia podmienok pre nový začiatok. Ale predovšetkým v smrekových lesoch sa naďalej pokračuje v dôverne známom riadnom lesníckom hospodárení. Pochybila príroda v prípade lykožrúta? Do akej miery sú tým negatívne ovplyvnené najrozmanitejšie nelineárne procesy so spätnými väzbami prirodzenej samoorganizácie? Aké následky z toho plynú pre biologické spoločenstvo lesa, pre vytváranie jeho neviditeľnej siete vzťahov a jeho viditeľných štruktúr? Dajú sa pomocou rýchlej premeny skonštruovať odolnejšie lesy?

 

Lykožrút a ohniská reprodukcie

Kontrolná činnosť lykožrúta, ktorá je očividne rozsiahla a intenzívna, sa v smrekovom lese zrejme nevyskytuje náhodou, ale predstavuje adaptáciu na relatívne vysokú nestabilitu smrekových lesov, ktorú smrek kompenzuje vysokou schopnosťou regenerácie. Na základe toho možno očakávať vysokú dynamiku vývoja, z ktorej pre lykožrúta neustále vyplývajú úlohy v ekosystéme.
 Lykožrút je preto najviac obávaným lesným hmyzom v strednej Európe. Početné štúdie o tomto chrobákovi sa preto zameriavajú na jeho útoky a šírenie a na opatrenia, ktorými možno obom fenoménom zabrániť. Úloha lykožrúta v kontexte biologického spoločenstva lesa, predovšetkým následky jeho reprodukčnej činnosti na vývoj lesného porastu, zostávajú v prevažnej miere bez povšimnutia. V čistom hospodárskom lese sa tieto následky ani neprejavujú. No živočícha, ktorý nie je úplne známy, možno len ťažko charakterizovať a nákladný boj proti nemu možno hodnotiť len s výhradami.
   Prvé výsledky výskumu z národného parku Bavorský les a niekoľko pozorovaní z národného parku Harz naznačujú, ako môže lykožrút ovplyvniť vývoj lesa. Do popredia pritom vystupujú dva odlišné vývojové trendy: Lykožrút tvorí malé alebo väčšie reprodukčné ohniská, ktoré sú v poraste rozptýlené nepravidelne. Na základe existencie ďalších maloplošných vývratísk vznikajú špecifické štruktúry, mozaikovitá spleť rôznych fáz: fázy rozpadu, fázy zmladzovania a fázy optima. Homogénne porasty sa tak stávajú členitejšími, biodiverzita narastá. Tento dynamický vývoj možno pozorovať v oblasti Bruchbergu v pohorí Harz, kde posledný masový výskyt nezanechal len plochy mŕtveho dreva.
Okolo väčších plôch vývratísk sa môže postupne vytvoriť veniec reprodukčných ohnísk, ktorý zasahuje do porastov v rozličnom rozsahu a zrejme môže zahŕňať aj zdravé stromy. Veniec z mŕtvych stromov môže počas desaťročia fungovať ako účinná ochrana proti vetru. Na takýchto plochám sa čoskoro dostavia sukcesie s vegetáciou, ktoré sú často druhovo bohaté a výrazne členité. Takýto vývoj je zreteľný v oblasti Quitschenbergu, tiež v Harze, kde sa usídľujú predovšetkým jarabiny, čo je sprevádzané zmladzovaním smrekového porastu. V poraste mŕtvych stromov sa nachádzajú rozptýlené zelené ostrovy tvorené malými skupinkami fruktifikujúcich starých smrekov. Nejasné zostáva, či tieto stromy vďačia za svoje prežitie náhode alebo selekcii zo strany lykožrúta.
 V Bavorskom lese okrem toho pozorovali, že zmladzovanie prírody na nevyčistených plochách vývratísk bolo charakterizované veľkým druhovým a štrukturálnym bohatstvom, zatiaľčo na vyčistených plochách prichádzalo často len veľmi pomaly k vývoju zväčša monotónneho porastu. Ukázalo sa, že vyčistenie v súlade s lesníckymi postupmi je pre rozvoj vegetácie väčším rušivým zásahom než samotná vývrať. Príroda to zrejme vie lepšie.
   Lykožrút prechádza fázou masového rozšírenia zväčša len vo väčších časových intervaloch. Väčšinu času vedie naproti tomu skôr nenápadnú existenciu, ktorá sa preto nazýva aj latentnou fázou. Zatiaľčo o priebehu masového rozširovania existuje mimoriadne veľa výskumov, sú životné zvyklosti lykožrúta v latentnej fáze z väčšej miery neznáme. Ale práve pri nízkej hustote sa prejavuje jeho umenie prežiť. Všedný život lykožrútov preto ešte musí byť podrobnejšie popísaný.
Dlhodobé pozorovania o hustotách aktivity lykožrútov a počte a rozptyle stromov, na ktorých prebieha jeho reprodukcia, poskytujú rozhodujúce poznatky o životnej stratégii tohto hmyzu a o stave smrekových porastov, ak sa zásahy proti lykožrútovi nevykonávajú. Zásahy totiž negatívne ovplyvňujú vzájomné vzťahy v ekosystéme a tým aj životne dôležité regulačné a selektívne procesy.
Monitorovacie pasce v národnom parku majú poskytnúť údaje o tom, ako výrazne kolíše prirodzená hustota aktivít v rôznych rokoch a ako intenzívne kontroluje lykožrút smrekové porasty, ale nie ako výrazne kontroluje lykožrúta človek.

 

Poruchy a ich funkcie

Masové rozširovanie lykožrúta sa označuje ako kauzálna porucha, ktorá vzniká vnútri ekosystému a ktorá zabraňuje častiam smrekového lesa v ich ďalšom vývoji. Spúšťačom tohto masového rozšírenia sú však vždy iné poruchy, ako napr. víchrica a sucho, alebo zmeny v lesnom spoločenstve, ako napr. proces starnutia. To znamená, že lykožrút nie je spúšťajúcim, ale sprievodným stresorom, ktorý rušivé procesy urýchľuje a niekedy dokonca rozširuje, napr. na veľkých vývratiach. Lykožrút zasahuje selektívne, pretože osídľuje len smreky v určitom veku a zrejme aj výlučne v určitom fyziologickom stave.
   Narušené vzájomné vzťahy medzi smrekom a lykožrútom môžu vyvolať výrazné kolísanie hustoty. Ale tieto nestabilnosti so spätnou väzbou nesignalizujú zrútenie systému, ale uvádzajú vývoj nových organizačných foriem, ktoré môžu viesť k lepšie prispôsobeným štruktúram a sieťam vzťahov. Poruchy preto nepôsobia len deštruktívne, ale vytvárajú predpoklady pre nové vývojové trendy. Umožňujú priebeh adaptačných procesov a tým vedú k novým poznatkom o podmienkach v životnom prostredí, ktoré sa odzrkadľujú v závislosti od zmenených životných podmienok v zmenených štruktúrach a sieťach vzťahov.
   Na základe doterajších zistení môže lykožrút pôsobiť ako katalyzátor na regeneráciu, štrukturálne bohatstvo a kolobeh látok v smrekovom lese, t.zn. že skôr podporuje vitálnu primárnu produkciu a neovplyvňuje ju negatívne. Dokáže tak zrejme riadiť množstvo vývojových trendov, ako napr. ponuku mŕtveho dreva a štruktúru porastu, iné procesy ovplyvňuje nepriamo, ako rozklad dreva, odbúravanie komponentov, zmladzovanie prírody a skladba druhov stromov. Na základe špecifickej štruktúry narážajú veľké poruchy, ako napr. prudké víchrice, na zmenšené plochy, čím strácajú svoj účinok.
Uvedené možnosti vplyvu zdôrazňujú silné prepojenie lykožrúta s lesným spoločenstvom a jeho ďalekosiahle možnosti vplyvu na vývojový proces smrekových lesov. Je potrebné rozlíšiť krátkodobé a dlhodobé vplyvy. Reprodukčná činnosť sa v krátkodobom horizonte prejavuje deštruktívne, pokiaľ však spočíva záujem človeka len v zachovaní produkcie dreva alebo udržaní príslušného objemu ťažby!
Tento negatívny vplyv sa však zmení na svoj protiklad, ak zohľadníme dlhodobejšie a kvalitatívne vplyvy na celý ekosystém. Existenčne dôležité nie sú jednotlivé vývojové stavy ako štádium starého dreva, ale životné cykly, dynamické súvislosti ekosystému.

Za akých podmienok vedie potom boj proti lykožrútovi k úspechu? Čisté hospodárstvo vedie krátkodobo k bezchybnej optike. Je však táto optika charakteristická aj pre sanovanú sieť vzťahov, pre trvalý rozvoj? Sú ochrana ťažby, ochrana lesa a ochrana ekosystému to isté? Je možná ochrana lesa bez ohľadu na vzťahy v celom ekosystéme? Možno si predstaviť dve situácie:
· Prostredníctvom čistého lesného hospodárstva a jednostranného umelého výberu požadovaných smrekov pre pestovanie v jednovekovom lese sa podporuje monotónnosť a „zhomogenizovanie" porastov, ktoré môžu urýchliť postupné nahromadenie ponuky stromov vhodných ako miesto pre reprodukciu lykožrúta, čím pri extrémnych poveternostných podmienkach, napr. suchu, prichádza náhle na väčšej ploche ku nahromadeniu smrekov so slabou odolnosťou - aj bez vplyvu škodlivín.
· Neponúkajú naproti tomu porasty, ktoré sú permanentne kontrolované a selektované lykožrútom a ktoré nepodliehali jednostrannému umelému výberu, stále prítomnú, ale miernu ponuku stromov vhodných pre reprodukciu lykožrúta, na základe čoho vznikajú sporadicky najmä malé ohniská reprodukcie, pričom výrazné kolísanie hustoty lykožrúta sa vyskytuje zriedkavejšie a protihráči sú stále prítomní? Dokáže lykožrút za týchto podmienok - pri dlhotrvajúcejšej samoaorganizácii ekosystému - regulovať sám seba a zároveň udržiavať prostredníctvom koexistencie rôznych vývojových štádií na malom priestore les v takej flexibilite, aby mohli vznikať relatívne ľahko adaptované organizačné formy?
Pre tento účel sú nevyhnutné dlhodobé pozorovania v rozsiahlych, podľa možnosti homogénnych smrekových porastoch ponechaných vlastnému vývoju, ak má teda lykožrút stratiť svoju nevypočítateľnosť a obávané pôsobenie.

 

Ekosystémy a siete vzťahov

Všetci členovia biologického spoločenstva sú navzájom prepojení a takisto navzájom na sebe závislí. Z toho vyplýva sieť vzťahov pozostávajúca z množstva nelineárnych spätných väzieb: kruhových procesov, v ktorých následky pôsobia priamo alebo okľukami na tých, ktorí ich vyvolali, čím umožňujú situačné kontroly úspešnosti. Spätné väzby preto patria medzi základné štruktúry všetkých životných procesov. Poskytujú biologickým spoločenstvám schopnosť samoorganizácie a obmedzene aj samoregulácie. Vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami vo forme konkurencie, predácie, parazitizmu a symbiózy musia viesť k rovnováhe hustoty a adaptáciám, ktoré majú na úrovni organizácie ekosystému za následok toleranciu a kooperáciu, čím sa umožňuje koexistencia.
   Tak vznikajú plynulé rovnováhy, ktoré pre určité časové intervaly vytvárajú rovnováhu všetkých aktivít členov systému. Tento aktívny akt rovnováhy musí byť neustále udržiavaný neprestajne prebiehajúcim cyklom živín. Jednotlivci a druhy prichádzajú a odchádzajú, ale sieť vzťahov medzi konzumentami a deštruentami nevyhnutná pre cyklus živín zostáva zachovaná. Cyklus živín je ako proces deľby práce vždy naviazaný na druhové spoločenstvá. Štruktúra životného priestoru je preto dielom spoločenstva. Pretože živočíchy neosídľujú len krajinu, ale v obmedzenej miere ju menia, stvárňujú a regulujú a ovplyvňujú tým svoje životné a selektívne podmienky, hádam o to intenzívnejšie, čím väčší je počet zúčastnených druhov.
   Ekologické vzťahy tvoria rámec pre evolučné adaptácie členov systému. Preto môžu byť z dlhodobého hľadiska selekciou uprednostnené len tie životné cykly a spôsoby správania, ktoré nepoškodzujú nezvrátiteľne priebeh cyklu živín a tým aj vlastný zdroj potravy. Evolučné procesy nemôžu teda viesť k maximalizácii, ale optimalizácii využívania zdrojov. Vykorisťovatelia sa v určitom momente stávajú obeťou explózií vlastného úspechu. To platí aj pre lykožrútov i ľudí. Vo svete obmedzených zdrojov by mali byť životné stratégie šetriace energiu, ako kooperácia a tolerancia, z dlhodobej perspektívy životaschopnejšie ako energeticky náročnejšia konkurencia a konfrontácia.
   Výsledky selektívnych procesov sa neprejavujú postupne po mnohých rokoch alebo generáciách. Naopak: možno ich pozorovať a kvantifikovať už v rámci niekoľkých rokov. Na základe vzájomných vzťahov s inými členmi systému nadobúda každý jednotlivec dodatočné vlastnosti alebo schopnosti, ktoré nie je možné odvodiť zo vzorca správania typického pre daný druh. Prejavujú sa len v prirodzenom životnom priestore pri úplnom priebehu vývojových cyklov, predovšetkým však v extrémnych podmienkach. V prípade lykožrúta sem patria: riadenie ponuky mŕtveho dreva a štruktúry porastu. Tieto vlastnosti alebo ich dôsledky podmieňujú, že každý systém je viac ako súčet jeho častí. Systém má vlastnosti, ktoré nie sú prítomné pri izolovaných komponentoch. Celý živočích sa preto dá charakterizovať a zaradiť len v súvislosti s celou sieťou vzťahov jeho prirodzeného životného priestoru. V hospodárskom lese riadenom zvonka preto neexistujú „prirodzené" lykožrúty, pretože celkový kontext patriaci k takémuto lesu je nanajvýš neúplný. 

 

Význam spätných väzieb

Pochopenie ekologických procesov máme sťažené kvôli nášmu vrodenému sklonu k monokauzálnemu mysleniu a lineárnym predstavám bez spätných väzieb. Lineárne reťazce príčiny a následku sa v ekosystéme realizujú len zriedka. Spätné väzby určujú organizačné vzorce. Ovládajú všetky telesné funkcie a vzťahy v prostredí od prijímania potravy až po kooperáciu na organizačnej úrovni ekosystému. Vyvolávajú tlmené, samostatne sa podporujúce a chaotické, predvídateľné a nepredvídateľné procesy. Avšak vždy zakladajú usporiadané vzťahy. Ich dôsledkom sú stabilita a dynamika, adaptácia a kontinuita, autonómia a integrácia. Bez zohľadnenia spätných väzieb a ich špecifických procesov nie je možné znázorniť životné procesy, zhodnotiť vplyvy životného prostredia a realizovať optimálne využívanie zdrojov.
   K tomu sú potrebné skúsenosti: skúsenosti s prírodou vytvárajúcou samu seba. Pretože dôsledky týchto nelineárnych kruhových procesov sú intuitívne ťažko prístupné. Často neprebiehajú podľa predstáv, ktoré sú bežné nám. Ich dôsledky možno preto predpovedať len veľmi ťažko alebo ich vôbec nemožno predpovedať.
   Z tohto dôvodu nám ekologické procesy, ako masové rozšírenie alebo zmladzovanie prírody, neustále pripravujú prekvapenia. Preto sa v lese môžeme často len v malej miere spoľahnúť na predstavy o poriadku, ktoré sme intuitívne identifikovali ako správne, a na logicky zdanlivo správne riešenia. Niektoré z bežných lesníckych opatrení, ako napr. čisté kultúry a čisté porasty, sa preukázali ako systémovo nevhodné. Tak sa postupne menili predstavy o pionierskych drevinách, ako napr. o jarabine, ktorá bola najskôr považovaná za burinu a konkurenčnú rastlinu a až neskôr za druh podporujúci úrodnosť pôdy a mikroklímu. Nadbytočné bezcenné mŕtve drevo sa prejavilo ako bohato osídlený životný priestor s druhovým spektrom, ktorý premieňa drevo na hodnotné živiny. Trvalé využívanie lesov je nepredstaviteľné bez zohľadnenia vzájomných vzťahov a sietí vzťahov ekosystému.


Vlastná dynamika a národný park

Z toho vyplýva centrálna otázka, ako vplyvný lykožrút pôsobí na vlastnú dynamiku smrekových lesov v pohorí Harz a naopak, ako vlastná dynamika smrekových lesov riadi životný cyklus lykožrúta. Oba cykly sú spolu neoddeliteľne prepojené. Ale o základoch, o vlastnej dynamike stredoeurópskych lesov, je známe len málo. Aj zoológ z národného parku Bavorský les považuje poznatky o životnom spoločenstve les za veľmi obmedzené. Lesníctvo sa zameriava predovšetkým na produkciu dreva. Výskum pralesa popisuje väčšinou len momentky osobitných stanovíšť. Chýbajú dlhodobé pozorovania a dokumentácia o vývojových cykloch typických pre jednotlivé stanovištia prirodzených smrekových porastov, ktoré sú vystavené prírodných vývojovým podmienkam, ako víchrici, suchu, starnutiu a kalamitám spôsobeným hmyzom. Chýbajú prevažne prirodzené vzory a prirodzené vzťažné veličiny. To je fundamentálny deficit!
Potrebné poznatky nám môžu sprostredkovať len totálne rezervácie väčšieho rozsahu, teda podmienky, ktoré môže poskytnúť výlučne národný park. Výskum vlastnej dynamiky lesov sa tak stáva nevyhnutne prioritnou hlavnou úlohou aj v národných parkoch Harz a Hochharz, pretože túto úlohu nemôže prevziať - na rozdiel od všetkých ostatných úloh - žiadna iná inštitúcia.
   S vlastnou dynamikou je spojený princíp trvácnosti považovaný za charakteristický znak systémov, ktoré sa organizujú samostatne. Je to vysokoaktuálny problém, ktorý nemožno vnímať len z čisto ekonomického hľadiska!
   Presnejšie poznatky o vlastnej dynamike lesov sú nevyhnutné aj preto, lebo model klimaxu, ktorý bol platný dlhý čas a ktorý popisoval lesy poslednej fázy v neustálej rovnováhe, sa ukázal ako príliš jednoduchý a príliš nepružný. Prirodzený poriadok je pohyblivý. Sukcesie sú preto pre zachovanie lesov rovnako dôležité ako spoločnosti lesov v poslednej fáze. Preto je potrebné vyhodnotiť poruchy z pohľadu zachovania lesa inak, ako to bolo v lesníctve doteraz bežné: a to ako adaptačné procesy, a nie ako katastrofy.
   Chýbajú skúsenosti s lesmi, ktoré sa samostatne organizujú a samostatne vytvárajú vlastnú štruktúru, v ktorých sa adaptačné procesy v plnej miere uplatňujú a nie sú manipulatívne eliminované. Len tieto dokážu vyvolať nevyhnutný cit pre efekty spätnej väzby a komplexnú vlastnú dynamiku ekosystému.
   Hospodárske lesy, ktoré pomocou centrálne riadených lesníckych opatrení a zásahov čo najrýchlejšie opticky nadobúdajú stav blízky prirodzenému stavu, sú neporovnateľné s lesmi, ktoré sa v intervaloch primeraných situácii spolupôsobením všetkých prvkov decentrálne samostatne organizujú, takže pri neblokovanej súhre protichodných procesov sa môžu vyvíjať adaptované štruktúry. Renomovaný lesný ekológ Otto zdôrazňuje, že prirodzený homogénny smrekový les nemôže byť dávaný na rovnakú úroveň ako opticky podobne vyzerajúci, no umele založený porast, čo dokazujú predovšetkým výskumy zo severnej Ameriky.
   Nákladovo najvýhodnejšie riešenie pre vývoj prirodzených lesov by podľa názoru Scherzingera bolo kategorizovať existujúce hospodárske lesy ako totálne rezervácie. Ponúkajú prehľadné východiskové podmienky pre postupné rozvíjanie lokálnych vývojových možností. Je potrebné vykonať dôkladné skúšky, či je nutná výsadba autochtónych semien. Hlavné heslo správy národného parku „Nechať prírodu prírodou" musí automaticky viesť k organizačným formám typickým pre stanovištia. Nevyhnutná trpezlivosť by mala byť bohato odmenená rôznorodou dynamikou i podnetnými možnosťami a poznatkami. Bez samostatného vývoja a samostatného zachovania neexistujú nefalšované vlastné výkony lesného spoločenstva, neexistujú žiadne využiteľné zdroje poznatkov.
No zásadný cieľ národných parkov, t.j. „ochrana prirodzených a im blízkych ekosystémov a ich nerušený vývoj", sa spravidla obmedzuje len na papierové prehlásenia, kým sa na scéne neobjaví lykožrút. To platí pre všetky smrekové porasty v národných parkoch. Lykožrút a ochrana prírody negatívne ovplyvňujú produkciu dreva a celkom zrejme sa nehodia do lesníckych plánov. Ako zistil lesnícky výskumník Böhlsing v jednej z novších štúdií, vypracúvajú sa plány národných parkov v Dolnosasnej lesnej správe pod vplyvom dogmatického myslenia. Držanie sa strnulých hierarchií negatívne ovplyvňuje využitie existujúcej odbornosti. Zachovávanie vlastnej sféry vplyvu prostredníctvom nevyjasnených dohôd o ochrane prírody sťažuje nevyhnutné opatrenia. Potláčania snáh subsystémov o autonómiu je prekážkou ich flexibilného vývoja.
   Z tohto hľadiska je potrebné postaviť sa kriticky k permanentnému manažmentu vo vývojových zónach národných parkov. Prechod od hospodárskeho lesa k lesu prirodzenému si predovšetkým od lesníkov národných parkov vyžaduje výrazný posun myslenia, ktoré musí stroskotať bez koncepcie vhodnej pre ekosystém. Nepriateľ divočiny, ktorý ním bol už na základe definície svojho povolania, sa musí stať priateľom divočiny. Všetko, čo doteraz negatívne ovplyvňovalo ťažbu a malo byť podľa lesníckych zásad usporiadané a upravené, má byť teraz zachované a chránené. Namiesto riadenia procesov prichádza ochrana procesov, namiesto upravovania prichádza zaznamenávanie. Hodnotiacim kritériom už nie sú úžitkové stromy, ale všetci členovia životného spoločenstva les. Lesníctvo sa nahrádza lesnou ekológiou. Už sa neťažia stromy, ale ekologické údaje.
No pracovná náplň tohto povolania, ktorá sa vyvinula do súčasnej podoby, sa nedá zmeniť len tak zo dňa na deň.

 

Lykožrút a národný park

Pokiaľ sa však lykožrút bude paušálne považovať za skazu lesa, zostanú smrekové lesy ponechané svojmu vývoju ilúziou. Strach a neistota sú znakom nedostatku dôvery. Výsledkom je riadenie. Z toho vyplýva, že decentrálne organizovaný ekosystém les vo viacerých regiónoch pohoria Harz podlieha externej centrále, ktorá stanovuje podstatné vývojové kroky a ciele. Táto centrála je však prepojená a previazaná spätnými väzbami s neviditeľnou sieťou vzťahov len veľmi nedostatočne. Všíma si len určité vybrané štruktúry. Stratégie decentrálnej samoorganizácie, mnohokrát odskúšané, sa nahrádzajú lineárnejšie zameraným centrálnym lesníckym plánovaním. Nikto nevie, ako sú týmto negatívne ovplyvnené mnohoraké interné adaptačné procesy a kontroly úspešnosti. Centrálne lineárne plánovanie si vyžaduje dozor, kontrolu a násilné zásahy, pretože sa stále budú vyskytovať niektorí členovia, ktorí sa nebudú pridržiavať stanoveného plánu, ako napr. lykožrút. Dôsledkom sú potom opatrenia zamerané na ošetrenie lesa a boj proti tomuto hmyzu.
   V priebehu tisícročnej histórie lesníctva v pohorí Harz sa objavujú správy o kalamitách spôsobených lykožrútom, ktoré ešte dnes vyvolávajú strach a hrôzu. No možno ich len ťažko zaradiť, pretože nie je takmer nič známe o vtedajších ekologických podmienkach a chýbajú poznatky o vlastnej dynamike smrekových lesov. Je možné, že nadmerné využívanie lesov spôsobené baníctvom za posledných 500 rokov pripravilo cestu masovému rozširovaniu lykožrúta. V tom prípade nie sú rozsiahle ohniská reprodukcie prírodnou katastrofou, ale skôr prejavom regeneračnej sily vykorisťovanej prírody.
Časti smrekových lesov v Harzi sa považujú za oslabené imisiami škodlivín a kontamináciou ťažkými kovmi až do takej miery, že lykožrút nachádza - predovšetkým v obdobiach sucha - vysokú ponuku stromov vhodných na osídlenie. V takejto situácii možno postupovať dvoma spôsobmi:
Podľa hesla národného parku „Nechať prírodu prírodou" sa prenechá ekosystému riešenie prostredníctvom samoorganizácie. Negatívne vplyvy spôsobené hospodárskou štruktúrou patria medzi súčasné životné podmienky. Dočasne výrazné fluktuácie hustoty lykožrúta by potom bolo nutné interpretovať ako nevyhnutné adaptačné pokusy ekosystému, čo je cestou, ako nahradiť strach a neistotu skúsenosťou a poznaním.
   Oslabené smreky sa však dostávajú pod antropogénnu ochranu, a hlavným protivníkom sa stáva symptóm procesu - lykožrút, nie však jeho príčina, t.j. škodliviny alebo klimatické zmeny. Množstvo prostriedkov a energie sa vynakladá na ochranu dlhodobo poškodených biologických spoločenstiev a potlačenie regulácií podmienených samotným systémom. Je to konfrontačný kurz, ktorý dokáže zastaviť postupujúce lavíny lykožrútov, no ktorý sa opiera o strach a neistotu a ktorý vyžaduje vysoké finančné náklady.
   To, čo príroda dokáže spoľahlivo a zadarmo vyriešiť sama, sa človeku darí zväčša len za cenu enormného nasadenia kapitálu a techniky, pričom výsledky sú často viac než pochybné. Neexistuje lepšie miesto, kde by bolo možné lepšie a užitočnejšie aplikovať túto skúsenosť v praxi, než sú národné parky.

Závery

Čo je vlastne lykožrút? Nevypočítateľný škodca a porucha nadobúdajúca potenciálne katastrofické rozmery alebo prameň prispôsobujúcej sa vývojovej dynamiky a štrukturálnej rozmanitosti? Dva protiklady, dve koncepcie postupov, dva typy lesov.
V národnom parku považujeme lykožrúta za člena systému:
· Biologické spoločenstvo sa dokáže organizovať autonómne, lykožrút tu môže bez prekážok aplikovať svoje schopnosti.
· Vytvorené siete vzťahov vznikajú a poskytujú jedinečný zdroj poznania. Strach pred lykožrútom a nedostatok poznatkov možno nahradiť skúsenosťou a poznaním.
· Prirodzená dynamika sa nepotláča ani vtedy, keď si adaptačné procesy vyžadujú výrazné kolísanie hustoty. Pre organizačné formy a hodnotenie je charakteristická premena, nie statickosť. Príroda prekvitá, a to je vývoj, ktorý je podľa pozorovaní v Bavorskom lese jednoznačne úspešnejší ako existujúce školométske názory a regulačné zásahy zvonka.
· Výskum, vzdelanie a práca s verejnosťou nachádzajú v národných parkov vhodné podmienky (stratégia prepájania sietí). Namiesto dreva sa „ťažia" a distribuujú ekologické údaje a poznatky. Lesníci s tým už začali. Čím viac prírody, tým dôležitejšia je jej práca.


Ako ukázali skúsenosti, len striktné uplatňovanie vlastnej dynamiky bez akýchkoľvek výhrad a výnimiek je základom pre vznik skutočného národného parku. Lesnej správe sa tu na základe veľkého bohatstva pôdy a komplexných biologických spoločenstiev ponúka jedinečná príležitosť nadobudnúť unikátne poznatky a demonštračné plochy pre lesnú ekológiu a ochranu prírody. Veľkoplošné totálne rezervácie sú jediné chránené oblasti, v ktorých sa môže uplatniť vlastná dynamika ekosystémov. Na bežných územiach ochrany prírody sa kvôli ich malej rozlohe a tým aj obmedzeným cieľom potláča prirodzený vývojový cyklus manažmentom, ktorý je často nákladný. Spútaná príroda je z dlhodobého hľadiska pochybnou ochranou. Pretože len biologické cykly, do ktorých nezasahujeme zvonka, a neblokované spätné väzby môžu naplno rozvinúť svoje regulačné a inovatívne schopnosti. Namiesto inkrementalizmu - evolúcia: nárast adaptačných možností vývoja.


Rozšírenie poznania a zachovanie a rozšírenie prirodzených oblastí všade tam, kde je to možné, je jedinou možnosťou, ako zmysluplne podporiť vôľu prežiť. Vzdať sa rozšírenia poznania z finančných alebo politických dôvodov by sa rovnalo odmietnutiu poznania, upevňovaniu nákladných permanentných problémov a blokovaniu nevyhnutných adaptácií. Medzi úspechy predsa patrí aj poznanie! Jeden z jeho priekopníkov je celkom zrejme aj lykožrút.

Originány zdroj: Sanders W. 2001, Der Buchdrucker: Waldverderber oder Waldbeschützer?, Nationalpark 4: 38–43.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: O Ficovom hlase sme viedli polemiky

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii.

DOMOV

Prišla učiť angličtinu, takmer pre políciu nedostala víza

Pred cudzineckou políciou ľudia čakajú hodiny, často aj v noci.


Už ste čítali?