Ani správy o tomto premnožení sa v médiách veľmi neobjavujú. Koncom leta však začala ďalšia mediána prestrelka medzi lesníkmi a ochranármi vo veci lykožrúta. Napriek rokom konfliktov, znovu sa postupuje podľa takého istého scenára a v médiách ako väčšinou vždy prevládajú v podstate „extrémne“ názory. Aj keď sa nič nové nedeje, lykožrút je znovu mediálna téma. Nie však kvôli tomu čo sa deje v lese, ale pravdepodobne kvôli mediálnemu potenciálu novej vlny konfliktu.
Buď sa hovorí o „lesníckom – aktívnom“ manažmente spojenom s ťažbou dreva a chemickými postrekmi, alebo o „divočine“ ktorá je spájaná so suchým lesom. Takýto prístup vo vzájomných „diskusiách“ a ich mediálnom obraze len znovu a znovu čoraz viac polarizuje spoločnosť. Hrá s v štýle – „víťaz berie všetko“. Namiesto toho aby sme použili kritické myslenie a hľadali riešenia, tu vedieme niečo ako náboženské vojny. Výsledkom sú suché lesy v rezerváciách a veľkoplošné holiny po ťažbe dreva v ich okolí. Je problém lykožrút, alebo problém spôsobuje výber a správanie sa diskutujúcich, ľudí ktorí rozhodujú, ľudí ktorí uprednostňujú extrémne názory a tým viac menej blokujú riešenie problému ? Ako by nikto nestál o pravdu, o skutočné riešenie. Vyzerá to tak, že ide len o to kto vyhrá.
Aj keby sme spilovali a odkôrňovali všade, všetko a načas, nezabránime tomu aby vietor vyvracal stromy v lesoch. Na to by sme museli všetky stromy vystužiť oceľovými lanami. Keď stromy dovŕšia určitý vek, tak odumrú aj bez lykožrúta. Večne zelené by ostali len keby sme ich chemicky impregnovali, natierali a lakovali (niečo v štýle Michaela Jacksona). Takéto stromy by už v nijakom prípade lykožrút nepadol. Keby sa mohlo v mene boja s lykožrútom, ťažiť drevo alebo aj píliť a odkôrňovať všade, postupne dôjde k likvidácií všetkých prírodných rezervácií a národných parkov, vrátane posledných zbytkov pralesov ktoré na Slovensku ešte ostali. Takého hrubé ťažbové zásahy v posledných zbytkoch pralesov, sú barbarstvom viac menej porovnateľným s likvidáciou kultúrnych pamiatok islamským štátom. Je smutné, že si to mnohí ľudia vôbec neuvedomujú. Akoby vôbec nemali úctu k prírode a k prírodnému dedičstvu. Vyrúbaná holina nie je prales ani po 100 rokoch. Nefunguje to tak, že len tam dočasne urobíme zásah a potom budeme les znovu chrániť. Pne tam ostanú ešte dlho. Prales kde sú stopy po ťažbe dreva nie je prales. V angličtine sa prales vola „panenský les“. Znásilnená panna už nie je panna, aj keď znásilnenie (zásah) môže trvať pár minút.
Na druhej strane, keby sme mali všade divočinu, naozaj by sme mali na dosť veľkých výmerách určitú dobu suché lesy. Z pohľadu prírodných vied to nie je problém. Les sa vyvíja v cykloch. Ak les necháme bez zásahu, pod starými suchými stromami sa prirodzene objavia mladé stromčeky, nová generácia lesa. Sú tu však ešte otázky biodiverzity alebo problematika hornej hranice lesa alebo lesa v extrémnych podmienkach. V Tatrách lykožrút obsadzuje aj limbu. Hrozí že ju stratíme ? Ako reaguje hlucháň na veľké výmery suchého lesa a holín ? Sú riziká ktoré ešte nie úplne poznáme. Je lepšie byť na ne pripravený alebo ich úplne eliminovať. Keď náhodou vznikne povodňová vlna z prelomených prehrádzok z vývratov v riečkach a dôjde k nešťastiu, už bude neskoro. „Divočina“ nie je liekom na všetko. Problém naozaj nie je tak jednoduchý, ako prezentujú zástancovia jedného, alebo druhého extrému, a ako sa obyčajne prezentuje v médiách. Napriek, zatiaľ vedecky nie úplne podloženým tvrdeniam odporcov „divočiny“, problém nie je v tom čo sa deje s lesom tam kde je ponechaný bez zásahu. Nijaký človekom vytvorený umelý les nebude kvalitnejší a zdravší ako výsledok prírodných procesov, miliónov rokov evolúcie. Zatiaľ nijaký umelo vytvorený robot nechodí lepšie ako človek, ktorý je aspoň podľa vedcov tiež výsledkom evolúcie.
Hlavný problém však predstavuje nárazníková zóna medzi zásahovou a bez zásahovou - oblasťou. V prípade že necháme smrekový les bez zásahu, skôr či neskôr sa z neho stane zdroj lykožrúta, ktorý lieta do okolia. V hospodárskom lese sa s lykožrútom musí bojovať. Z pravidla k boju dochádza najprv na hranici medzi bez-zásahovou a zásahovou oblasťou. Jediným naozaj účinným spôsobom boja s lykožrútom je spílenie a včasné odkôrnenie stromu, ešte keď sú v ňom larvy a kukly lykožrúta. Keď to však urobíme, uvoľníme v lese vôňu čerstvej živice, ktorá láka lykožrúta z bez-zásahovej oblasti. Čím viac budeme spilovať a asanovať stromy, tým viac lykožrútov prilákame z bez zásahovej oblasti. Navyše náhle vystavíme stromy na čerstvej porastovej stene slnku. Stromy sa budú prehrievať čo zníži ch ich obranyschopnosť voči lykožrútovi. Aj napriek tomu, však musíme s lykožrútom bojovať. Lebo len tak sa dá účinne zabrániť jeho ďalšiemu šíreniu do hospodárskych lesov. Šíreniu lykožrúta do hospodárskych lesov zabránime. Zaplatíme však za to cenu vo vyrúbaných lesov v okolí bezzásahových zón.
Vedeckým riešením opísaných problémov je „diferencovaný aktívny managment“. Je to cesta ako zachrániť posledné zbytky pralesov a minimalizovať poškodenie hospodárskych lesov. Tento postup bol použitý v 90 rokoch v minulého storočia vo východnej časti Tatier (Tatranská Javorina). Pri tomto spôsobe manažmentu sa územie rozdelí na viacero zón. Vo vzácnych pralesoch a v lesoch v extrémnych podmienkach sa nezasahuje s použitím motorovej píly. Lykožrút sa tlmí pomocou bariér feromónových lapačov. Tam, kde nie sú pralesy sú často do dnes viditeľné stopy ťažby dreva – pne. Keď na takýchto miestach spílime lykožrútom obsadený strom, odkôrnime ho a ponecháme to tam. Neurobíme nič zlé. Naopak, účinne zasiahneme proti rozširovaniu sa lykožrúta. Takého zásahy výrazne znížia výmery suchého lesa a výmery holín po ťažbe. Opatrenia proti lykožrútovi možno diferencovať podľa citlivosti územia a vytvoriť účinný systém na jeho kontrolu.
Súčasná polarizácia spoločnosti a prijímanie silových riešení však brania používaniu práve takýchto „neextrémych“ metód. Namiesto vedecky podložených odborných riešení sa vedú show rôznych demagógov, v lepšom prípade. Dopady polarizácie spoločnosti by sme mohli označiť aj za niečo ako náboženské vojny. Namiesto debát odborníkov v konštruktívnom duchu tu máme debaty inkvizítorov s talibanom. Sú za to zodpovední zástancovia, často extrémnych názorov, alebo tí ktorí to všetko organizujú a dávajú takýmto extrémnym názorom priestor v médiách ? Tieto debaty a ich zosilňovanie médiami vedú k rastúcej polarizácii verejnosti. Tá časť verejnosti, ktorá je proti bez-zásahovému režimu sa dokáže zorganizovať a cez voľby zmeniť manažment chránených území, tak ako sa to niekoľko krát stalo v NP Šumava. Médiá podsúvajú verejnosti „extrémne názory“ a na vedecké fakty neostáva veľa priestoru. Všetko sa relativizuje. „Odborníkom“ môže byť každý. Často krát stačí politická nominácia a okrúhle razítko, alebo na druhej strane traja ľudia na založenie občianskeho združenia. Myslím že ak politický nominant na ministerstve, ktorý ani nevie odborný názov pre lykožrúta, dá okrúhle razítko na príkaz na likvidáciu rezervácie, ktorú chránili aj generácie lesníkov, asi nie je niečo v poriadku. Keď mu média dajú niekoľko hodinový priestor, to vyzerá na systémové zlyhanie. Ak špecialista na výskum zeleniny dá iné okrúhle razítko na základe ktoré sa majú likvidovať rezervácie na hornej hranici lesa, ide o krízu spoločnosti. Už nepostupujeme na vedeckých základoch. Sme v temnom stredoveku a vedieme náboženské vojny ?
